Firmy s odmietaním zmien zvyčajne bojujú. Dôvody rezistencie však môžu byť rôzne.
Firmy zvyčajne presviedčajú tých, ktorí sa urputne držia svojich zaužívaných chodníčkov množstvom nepriestrelných protiargumentov a nariadení o tom, ako je potrebné veci robiť po novom. Apelujú na zbytočnú neefektivitu, nekompatibilitu, na prežitok, či naopak na uvedomenie si výhod, ktoré nové prístupy prinášajú.
Dôvody rezistencie však môžu byť rôzne. Ukážeme si to na troch príbehoch zo života:
Príbeh o klobáske.
Novomanželka pripravuje svojmu mužovi klobásku. Pečie ju. A tak, ako je zvyknutá z domu, oba konce klobásky odreže, a potom ju vloží na panvicu. Na mužovu otázku, prečo to tak robí, len odpovie, že u nich sa to doma tak robilo vždy, a že aj jej stará mama to tak robila. Nedá jej to však a volá svojej mame: „Mami, prečo sme vždy doma orezávali klobáske konce pri pečení?“
Mama je odpovie starú známu vec o tom, že sa to tak robilo vždy, a že aj jej mama to tak robievala. Volá teda svojej starej mame s otázkou: „Starká, prečo ste vždy pri pečení klobásky odkrajovali oba klobáskové konce?“ Starká svoj zvyk vysvetľuje veľmi jednoducho: „Mala som malú panvičku a klobáska sa mi do nej nikdy nezmestila“.
Príbeh o vernosti.
Moja mama bola psychologička a písavala veľa, preveľa článkov, pojednaní, či reportov z psychologických vyšetrení. Vždy si všetko vopred napísala ručne, a potom to prepisovala do počítača. Najprv si zobrala linajkový papier veľkosti A4, jeho pravý okraj vždy pozdĺžne ohla na šírku 3 cm. Ten jej potom slúžil na poznámky, či opravy napísaných textov.
Takto sa to naučila robiť ešte na vysokej škole od pána profesora, ktorého si veľmi vážila a veľa ju naučil. Hoci už dávno používala počítač a vedela na ňom písať rýchlosťou blesku, vytrvalo odolávala tomu, aby sa vzdala tohto zvyku a ostala mu verná až do konca svojho života. Nikdy mi nešlo do hlavy, prečo robí tú robotu duplicitne. Až teraz.
Príbeh o zaseknutom expertovi
V jednej nemenovanej banke robila pani Eva. Pracovala v nej už 22 rokov a bola pyšná na to, ako sa jej podarilo vybudovať evidenciu všetkého potrebného. Presne vedela, kde čo je, čo s čím súvisí. Veľmi urputne odolávala všetkým požiadavkám prichádzajúcej digitalizácie. Hrdo sa pozerala na svoje naštosované a systematicky očíslované papiere.
Systému kategorizácie Evu naučila jej prvá šéfka. Tá však už v banke nepracuje. Jej miesto bolo po 15 rokoch práce nepekne zrušené a ona bola de facto vyhodená. Eva to dodnes vníma ako krivdu, o ktorej sa nehovorí.
Zastaralý stereotyp a neochota robiť veci inak a po novom (napr. upiecť klobásku vcelku) môže ukazovať aj na vernosť systému (rodine), z ktorého človek pochádza. Alebo aj na lojalitu k človeku, na ktorého sa nánosmi rokov zabudlo, hoci zohral v živote človeka či organizácie významnú úlohu (pán profesor), alebo bolo s ním zaobchádzané možno aj nespravodlivo (bývalá šéfka).
Aj o tom je rezistencia. S rezistenciou pracujeme ako s ukazovateľom toho, čo firmy a organizácie nechcú vidieť. Práve rezistencia nám umožňuje odhaliť skryté príčiny prekryté mnohými vrstvami nefunkčných riešení a v konečnom dôsledku vyriešiť koreňovú príčinu.
Zaujala vás táto téma?
Ak áno, viac o tom, ako pracovať s rezistenciou v zmene a v transformácii, sa dozviete na tréningoch a workshopoch Mysliteľne v časti Zmena a transformácia.
« Späť na zoznam článkov
Veronika Lukáčová
psychologička, lektorka, facilitátorka, koučka, spoluautorka projektu Mysliteľňa
Absolventka psychológie s 30-ročnou praxou v HR poradenstve a HR manažmente s nadväzujúcimi certifikačnými výcvikmi v skupinových formách psychokorektívnej práce, facilitácie malých a veľkých skupín, systemického koučingu a systemických konštelácií. Od roku 1993 sa venuje poradenstvu a manažmentu ľudských zdrojov v oblasti merania potenciálu jednotlivcov, diagnostických nástrojov a ich interpretácie, rozvoja jednotlivca a organizácií, ako aj v oblasti tvorby a zavádzania nástrojov riadenia ľudských zdrojov.